T-Mobile nepretelefonovaný kredit nevydáva

Albert a Albrecht si zadovážili prepaidový program Fix od T-Mobilu. Každý za trochu iných okolností, ale v princípe ich oboch zlákala chamtivosť s vidinou získania bonusu. Albrechta prísľub nového telefónu a náhrada za zrušenú postpaidovú kartu, Alberta zase prísľub 1 000 korunového kreditu navyše.

Obaja majú spoločné aj to, že v istom okamihu z čistého nerozumu tieto karty nevyužívali, ale len pravidelne platili kredit.

Keďže zo SIMiek nevolali, pretože väčšina ľudí okolo mala Orange, časom akosi pozabudli platiť aj kredit.

Samozrejme, dostihol ich zaslúžený trest – zmluvná pokuta. Albrecht dostal 7,5 tisíca a Albert 3,5 tisíca korún.

Albrecht sa pokúšal vyjednávať, aby nemusel platiť zmluvnú pokutu. T-Mobile však z neplatičmi nevyjednáva, hoci toto zdanie vytvoril tým, že ponúkol Albrechtovi možnosť podať žiadosť o odpustenie pokuty. Bola zamietnutá.

Albert poslušne so sklopenými ušami všetko vyplatil a nenapadlo ho sa opýtať, či T-Mobile vie penále odpustiť.

Tiež sa nespýtal, či a ako mu operátor vráti nepretelefonovaný kredit cca 70 eur.

Opýtal sa to však drzejší Albrecht, ktorý mal na karte tiež nepretelefonovaných zhruba 70 e. Pani na prepážke poslala žiadosť o vrátenie nevyčerpaného kreditu.

Pre hladký priebeh celej operácie, mu zároveň odporučila, aby prešiel na iný Easy program. SIM karta však nikdy nezačala byť aktívna.

Po niekoľkých návštevách centra zákazníkov Albrecht prestal mať záujem riešiť telekomunikačnú hlavu 22 a T-Mobile s viacmiliardovým ročným obratom si pomohol tým, že zinkasoval nepretelefonované peniaze zákazníka.

Albrecht aj Albert tak prispeli k čistému zisku spoločnosti a tento zárobok bol bez nákladov zo strany T-Mobile. Víťazovi gratulujeme.

Záver? Nebuďte chamtiví, a keď už chamtivosti podľahnete, uhrádzajte svoje záväzky včas, lebo vás magenta zderie z kože. 

Pozor, za blbosť sa platí a nemálo

Kedysi dávno som mal paušál v T-Mobile. S využívaním služieb som skončil v momente, keď som tam jedného dňa zaťal dvojmesačnú sekeru.

Mobilný operátor na mňa uvalil kliatbu v podobe zmluvnej pokuty, bolo to zhruba 240 eur. Po čase som peniaze zaplatil, a od samej radosti, že to mám z krku som zabudol zrušiť kartu. A to som nemal robiť.

Po nejakom čase mi prišla faktúra na 80 eur. Zaujímavé, že na z nej nebolo možné vyčítať za čo platím. Boli to iné poplatky a služby. Snáď znovuzapojenie karty a bohvie čo ešte.

Zaplatenie faktúry som dva mesiace odkladal a T-Mobile využil moju nečinosť a hneď som dostal, ako bonus, dve ďalšie faktúry. Suma sumárum 200 e. Karta, hoci som ju nepoužíval, nebola zrušená.

Keď som to zistil, skoro ma vyvrátilo, mal som sto chutí hodiť do centra služieb zákazníkom T-Mobilu molotov koktail. Pravda je, že si za to môžem sám.

Takže som sa vydal do T-Mobilu, že kartu a kontrakt s operátorom zruším. Bolo to na začiatku novebmbra.

Predajňa bola poloprázdna. Po dvadsiatich minútach prešľapovania pri vitrínach s mobilmi som sa konečne dostal na rad.

Usmiata teta mi oznámila že vypovedanie zmluvy trvá 30 dní a v mojom prípade lehota začne plynúť v decembri. Paráda, T-Mobilu zaplatím ešte ďalších 100 eur. Malá satisfakcia, ušetril som 40 e - napadlo ma opýtať sa, či sa karta nemôže ostať neaktívna. Môže, ale paušál zaplatiť musím.

Závery? Na prepážke vás určite neupozornia na vaše možnosti, ako sa vyviazať. A keď pri tom nechcete zbytočne platiť, tak sa pýtajte. Na všetko.

Osobne si myslím, aj keď som podpísal všeobecné podmienky, účtovať si za paušál, ktorý nepoužívam je minimálne nekorektné. Tiež by ma zaujímalo, čo je na zrušení zmluvy také náročné, že to trvá mesiac. Každopádne, magenta z môjho života zmizne na dlhú dobu, určite.

Odstrániteľná chyba v psíčkarskej logike

Z výsledkov práce územných plánovačov v Bratislave sa môžu tešiť jedine ľudia, ktorí milujú estetiku sklenených kociek, sterilných nákupných centier a chodníkov zaprataných autami. Zeleným plochám sa majitelia psov klaňajú ako k vzácnej relikvii, zvlášť keď ide o miesta, kde je povolený voľný pohyb (neagresívnych) psov. Takéto skvelé miesto je Námestie slobody. Najmä preto, že námestie je požehnane ďaleko od cesty. Keď sa však pozrieme medzi budovu Slovenského rozhlasu a Račianske mýto, voľný výbeh psov je povolený aj na malom fliačku trávy s pár stromami a dvomi lavičkami s pohodeným fľašami od lacného vína na Záhrebskej ulici. Okolo fliačiku neustále prúdia autá, každý kúsok je oblepený parkujúcimi autami. Málo kto tam pustí dobrého psa bez strachu že ho prejde nervózny vodič. Len hneď za panelákmi je ideálne átrium takmer bez pohybu áut, ale nie je povolený voľný výbeh. Priestor je to väčší a majitelia chodia výhradne tam, aj keď púšťať psy z obojka tam nie je dovolené, čo kritizujú niektorí obyvatelia a hrozia zavolaním mestských policajtov. Átrium je lemované ulicami Záhrebská, Povraznícka a Bjornsonova. Čo keby sa status tých dvoch miest vymenil?

TASR servis pre všetkých

Štátna televízia, rozhlas a Tlačová agentúra slovenskej republiky sú štátnymi inštitúciami, ktoré sú z našich daní dotované nemalými peniazmi. Za neveľký koncesionársky poplatok môže každý, kto má elektrickú zásuvku, zadarmo využívať obe elektronické médiá. Keby som však chcel ako prispievateľ na chod TASR využívať jej služby, musel by som kapitalisticky tvrdo platiť. Ak by som si mal vybrať len jednu z troch spomínaných štátnych inštitúcií, ktorú by som mohol využívať po zaplatení koncesionárskych poplatkov, bola by to TASR. Štátne elektronické médiá pre mňa nemajú význam, pretože bez nich viem žiť. Ale TASR by som chcel. Viem, servis TASR dostávam sprostredkovane v médiách. Hm, je to žiaľ len zlomok toho, čo reálne obsahuje. Nechce sa mi sliediť po portáloch a hľadať tam objektívne tvrdé správy. Chcem to mať v jednom balíku, neskracované redakciami, nedopĺňané účelovými vyjadreniemi analytikov. Chcem zadarmo využívať servis TASR, tak ako by ho mal využívať každý občan, ktorý TASR platí zo svojich daní.

VAIO epitaf

Takže nakoniec som sa so svojim VAIO-m rozlúčil, nedobrovoľne. Laptop mi ukradli a jediné, čo ma hrialo pri srdci z celej tej situácie bola práve pokazená DVD mechanika. Teda, záver číslo jedna – všetko zlé je na niečo dobré, aj tridsaťdňová servisná lehota. :)
Záver číslo dva - tridsaťdňová lehota zaúradovala v mojich nákupných preferenciách. VAIO nahradil MacBook Pro. Minimálne sevis majú na Slovensku. Ostatné zistím časom.
A ešte jedna vec, keď som bol na polícii ohlásiť stratu, hodinu sme s policajtom hladali sériové číslo na krabici. Nebolo tam jednoznačne uvedené, takže i keď laptop náhodou nájdu, nebudú ho môcť jednoznačne identifikovať. :)
PS: Reštaurácia DAX na Žilinskej má nový názov: U čornutého VAIA.

Servis Sony VAIO alebo ako prežiť mesiac bez počítača

Kúpil som si VAIO. Sony VAIO, drahé, s HD rozlíšením, Blue Ray čítačkou a skvelým softvérovým vybavením. Pol roka počítač plnil svoju úlohu na 100%, slúžil jednak ako pracovný nástroj a zároveň aj ako prehrávač DVD-čiek.

Zhruba po šiestich mesiacoch odišla DVD mechanika. Mechanická závada. Technicky jednoducho vyriešiteľná záležitosť. Výmena zariadenia by servisnému technikovi nemala trvať dlhšie ako päť minút. Toľko teória.

Prax je však zložitejšia. Protokol, o ktorom som sa pri kúpe VAIO informoval, počíta s 30-dňovou lehotou pre záručné opravy.

Prečo? Sony nemá na Slovensku autorizovaný servis pre notebooky. Počítač preto musí absolvovať zahraničnú cestu na najbližšie servisné miesto, teda do Prahy a späť, dozvedel som sa v značkovej predajni Sony.

Zohnať náhradný počítač, hoci len na mesiac, nie je jednoduché. Lehota vyhradená pre servisovanie sa tak pre mňa stala ťažko zdolateľnou bariérou, s ktorou som si dva mesiace nevedel poradiť.

Sony teda predáva na Slovensku prémiové produky za nemalé ceny, za comp som zaplatil skoro 50-tisíc, a pritom nemyslí na ďalšiu starostlivosť o zákazníkov. Cieľom predajcu je zrejme iba predávať, pričom kvalita služieb zákazníkom je druhoradá záležitosť.

Veď prečo by sa mal zaujímať, na čom budem robiť, kým počítač absolvuje mesačnú výpravu do autorizovaného servisu, kde absolvuje pätminútovú výmenu DVD mechaniky. Hlavne, že predáva.

Preto rada na záver – aj keď kupujete prémiové laptopy, preverte si, aké servisné podmienky vám predajca poskytuje. Môže sa vám totiž veľmi ľahko stať, že ostanete bez pracovného nástroja, i keď jeho oprava je v podstate rutinnou pár minútovou záležitosťou.

Je drahé mať rád lacné veci alebo o tom, ako sa Slovač cez internet nakupovať vybrala.

Potrpím si na to, že mám rád pekné veci. A potrpím si na to, že si na to potrpím. Keďže mám pár kamarátov-spolutrpiteľov podobného razenia, jedného pekného dňa sme sa rozhodli, že si urobíme radosť preukrutnú a objednáme si pár skvostných šatiek „furoshiki“ (viď furoshiki.com). Nebolo nám síce zatiaľ jasné, na čo nám budú, ale taká triviálnosť nás predsa nemohla zastaviť. Takže hurá na to. Objednávka prebehla hladko, internet banking funguje, žijeme predsa v digitálne dobe. Dokonca prežijeme aj to, že za shipping japonských šatiek z Ameriky zaplatíme cez 31 $. Na celú zásielku dostaneme od predajcu zľavu 10 %, svet nemôže byť krajší.

Lenže môže, ako sa ukázalo akonáhle zásielka dorazila na Slovensko.
Prekvapenie č. 1: Zásielka nedošla na „moju“ poštu, ale na Colnú správu.
Prekvapenie č. 2: Na Colnej správe mi tak milo, ako to len oni vedia, oznámili, že vzhľadom na nejakú prekročenú finančnú hranicu zaplatím clo. A daň. Takže clo 12 %, daň 19 %. Spolu plus 31 %.
Prekvapenie č. 3: Tú finančnú hranicu si môžu meniť, ako sa im zachce.
Prekvapenie č. 4: Napriek deklarácii, že ide o tovar pre moju osobnú spotrebu (som fyzická osoba nepodnikateľ) musím clo aj daň aj tak zaplatiť.
Prekvapenie č. 5: Balíček vám otvoria a skontrolujú obsah. Toľko k právu na súkromie.

Nič proti prekvapeniam, mám ich zvyčajne rád. Aj nakupovanie cez internet mám rád – páči sa mi pocit, že toľko vecí môžem. Už trošku menej sa mi páči pocit, že aby som mohol, musím toľko nezmyselných vecí musieť.

No nekúp to

Mám rád muziku, všimla si to aj moja drahá a na Vianoce som dostal iPod Classic. Nastala radosť preveliká, pretože mašinka mala skladovací priestor 120 GB. Pre mňa to znamenalo, že budem nosiť celú svoju diskotéku zo sebou. Už žiadne ranné ládovanie MP3 playera.

Môj iPod mám rád a nevadí mi, že pritom napĺňam marketingovú víziu spoločnosti Apple. Mám ho rád do tej miery, že som rozhodnutý sa ho nevzdať, hoci má prasknutú obrazovku. Nedávno totiž odolal útoku bulteriéra. Adela, tak sa volá, sa zrejme nudila, chcela si pustiť nejakú music, ale moc jej to nešlo. iPod funguje ďalej, ale video si na ňom už nepozriem.

Keďže Apple má na Slovensku servisné miesto, rozhodol som sa opýtať, či by mi obrazovku nevymenili. Bol som ochotný i zaplatiť. Poslal som mail, odpoveď prišla vzápätí a celkom ma pobavila:

"Bohužiaľ, Apple nedodáva ako servisný ND obrazovku na iPod.

Nevieme o aký iPod ide, ale dovoľujeme si Vám ponúknuť za výhodnú cenu iPod Touch 8 GB za 199 € (cena s DPH), o 30 € lacnejší oproti pôvodnej cene. Akcia na iPody Touch 8GB trvá do 10. 7. 2009."

Nová obrazovka teda nebude, ale máme tu vynikajúcu akciu, zlacnenie až 30 eur. Môj iPod Classic má 120 GB a stál 200 eur, no nekúp to.

Kreditokracia

Zhusťuje sa to, nedá sa tomu vyhnúť... nakoniec klapne pasca a v Ústave SR sa objaví klauzula o zániku používania hotovosti. Fakt žijeme na súmraku hotovostného platobného styku. Poviete si, no a čo. Ale ja nechcem platiť bankových úradníkov. Chcem, aby čo najviac mojich peňazí ostávalo mimo banky. Prečo? Mám blbý pocit, keď viem, že moje peniaze sa otáčajú na burze a ja z toho nič nemám. Banky ma štvú, pretože medzibankový prevod trvá nelogické dva dni, aby peniaze stihli otočiť, aj keď komunikácia dnes funguje rýchlosťou svetla nie? Problém s mojou záľubou v staroškolskom používaní klasických pokladní spočíva v tom, že aj keď ich inštitúcie musia držať, veľmi neochotne svoje zastaralé pokladne otvárajú. Pozor, ide o prachy, čo nie sú držané bankami. Čistá krása. Je to čisto estetická záležitosť. Peniaze voňajú, šuchocú medzi prstami. Hoci nie sú kryté zlatom, oblaží vás, keď je bankoviek veľa. Kreditka nemá poéziu. V poisťovni som sa rozhodol platiť zdravotné v hotovosti, hoci to pracovníčky príliš nechápali. Ale ja chcem! Znamená to, že tam musím chodiť osobne. Znamená to, že niekedy „nefunguje“ pokladňa. Nevadí, som ochotný prísť znovu. Som estét. Mám chuť platiť v hotovosti. Pani za priehradkou má psa a ten môj sa jej páči. Poisťovňa sú aj živí ľudia, uvedomujem si vďaka platbe v hotovosti. Ale je to tu. Zdielna pani poisťovníčka mi jedného dňa potichu hovorí, že skôr či neskôr pokladňu aj tak odstránia. Keď budem chcieť platiť aj tak v hotovosti, pôjde to jedine šekom cez poštu, ktorej šéf berie za naše dane nekresťanské odmeny. Možno to urobím, aj keď ma mrzí, že si s poisťovníčkou nepokecáme o psoch. Som zvedavý, kedy príde deň a Ústava SR sa na nás vykašle a zakáže nám platiť v hotovosti.

Zbytoční personalisti?

Keď regrútka :) vidí, že záujemkyňa prišla na pohovor vo svetri a nie v kostýme, ospravedlní sa, zmizne za dverami, zhodí sako a príde tiež v svetri. Absolventka kulturológie, personalistka, po sérii vygooglených otázok zaklincuje 55 ročného skúseného manažéra otázkou, kde sa vidí za 5 rokov. Personalista odporučí vyhodiť zamestnanca, ktorý nie je dostatočne spoločenský, hoci svoju prácu vykonáva dobre. Desiatky HR zamestnancov, ktorí sa venujú vymýšľaniu primitívnych a detinských scenárov na teambuildingy. Na konci podujatia zhodnotia skupinu ako bezkonfliktnú, pritom v open office to srší nevraživosťou a intrigami. Mám 10 rokov praxe v médiách a PR. V prvom kole na post vo veľkej poisťovni oproti mne sedí slečna do 25, vyniká milo neohrabaným upreným pohľadom forenzného psychiatra a po 5 minútach sa nemá čo pýtať, pretože „viete – ja o vašom poste nič neviem, to sa vás bude pýtať vedúci odboru“. O tri dni mi od slečny príde mail, že nevyhovujem profesionálnym požiadavkám na post. Alebo predtým. Mladá žena s výrazom 50-tničky, podobná tetám, čo strážia expozície v národnom divadle. Tie, čo majú na kolenách krížovku alebo pletenie. Po úplne nepodstatných defaultných otázkach mám chuť byť aktívny. Pýtam sa jej, či farba jej svetra, ktorá je v korporátnych farbách, je náhoda alebo zámer. Neviditeľne sa urazí, nakoniec ma neodporučí ma na post. Musia to zachraňovať vedúci odboru, pretože mám výborné profesionálne predpoklady a referencie a tak ma samozrejme prijímajú. Kto sú títo HR pracovníci? Odkiaľ sa berie predstava, že ich existencia je nepostrádateľná? Ako je možné, že šéfovia si nevyberajú podriadených sami? Možno sú HR manažéri obyčajným filtrom, ako preosiať zamestnancov s osobnostnou výbavou davových tvorov. Potom to tak vo firmách vyzerá. Inú ich funkciu nevidím. Bolo by lepšie, keby HR pracovníci išli učiť na základné školy. Mohli by v tom nájsť radosť a uplatnenie. Práca s deťmi im ide.

Bodliak zacina!

Takze vazeni a mili, dnesnym dnom bodliak zacina svoju cinnost!
Vitajte, citajte, piste nam svoje ohlasy, sledujte nas aj na Facebooku a Twitteri.

Enjoy! :)