Kreditokracia

Zhusťuje sa to, nedá sa tomu vyhnúť... nakoniec klapne pasca a v Ústave SR sa objaví klauzula o zániku používania hotovosti. Fakt žijeme na súmraku hotovostného platobného styku. Poviete si, no a čo. Ale ja nechcem platiť bankových úradníkov. Chcem, aby čo najviac mojich peňazí ostávalo mimo banky. Prečo? Mám blbý pocit, keď viem, že moje peniaze sa otáčajú na burze a ja z toho nič nemám. Banky ma štvú, pretože medzibankový prevod trvá nelogické dva dni, aby peniaze stihli otočiť, aj keď komunikácia dnes funguje rýchlosťou svetla nie? Problém s mojou záľubou v staroškolskom používaní klasických pokladní spočíva v tom, že aj keď ich inštitúcie musia držať, veľmi neochotne svoje zastaralé pokladne otvárajú. Pozor, ide o prachy, čo nie sú držané bankami. Čistá krása. Je to čisto estetická záležitosť. Peniaze voňajú, šuchocú medzi prstami. Hoci nie sú kryté zlatom, oblaží vás, keď je bankoviek veľa. Kreditka nemá poéziu. V poisťovni som sa rozhodol platiť zdravotné v hotovosti, hoci to pracovníčky príliš nechápali. Ale ja chcem! Znamená to, že tam musím chodiť osobne. Znamená to, že niekedy „nefunguje“ pokladňa. Nevadí, som ochotný prísť znovu. Som estét. Mám chuť platiť v hotovosti. Pani za priehradkou má psa a ten môj sa jej páči. Poisťovňa sú aj živí ľudia, uvedomujem si vďaka platbe v hotovosti. Ale je to tu. Zdielna pani poisťovníčka mi jedného dňa potichu hovorí, že skôr či neskôr pokladňu aj tak odstránia. Keď budem chcieť platiť aj tak v hotovosti, pôjde to jedine šekom cez poštu, ktorej šéf berie za naše dane nekresťanské odmeny. Možno to urobím, aj keď ma mrzí, že si s poisťovníčkou nepokecáme o psoch. Som zvedavý, kedy príde deň a Ústava SR sa na nás vykašle a zakáže nám platiť v hotovosti.