Je drahé mať rád lacné veci alebo o tom, ako sa Slovač cez internet nakupovať vybrala.

Potrpím si na to, že mám rád pekné veci. A potrpím si na to, že si na to potrpím. Keďže mám pár kamarátov-spolutrpiteľov podobného razenia, jedného pekného dňa sme sa rozhodli, že si urobíme radosť preukrutnú a objednáme si pár skvostných šatiek „furoshiki“ (viď furoshiki.com). Nebolo nám síce zatiaľ jasné, na čo nám budú, ale taká triviálnosť nás predsa nemohla zastaviť. Takže hurá na to. Objednávka prebehla hladko, internet banking funguje, žijeme predsa v digitálne dobe. Dokonca prežijeme aj to, že za shipping japonských šatiek z Ameriky zaplatíme cez 31 $. Na celú zásielku dostaneme od predajcu zľavu 10 %, svet nemôže byť krajší.

Lenže môže, ako sa ukázalo akonáhle zásielka dorazila na Slovensko.
Prekvapenie č. 1: Zásielka nedošla na „moju“ poštu, ale na Colnú správu.
Prekvapenie č. 2: Na Colnej správe mi tak milo, ako to len oni vedia, oznámili, že vzhľadom na nejakú prekročenú finančnú hranicu zaplatím clo. A daň. Takže clo 12 %, daň 19 %. Spolu plus 31 %.
Prekvapenie č. 3: Tú finančnú hranicu si môžu meniť, ako sa im zachce.
Prekvapenie č. 4: Napriek deklarácii, že ide o tovar pre moju osobnú spotrebu (som fyzická osoba nepodnikateľ) musím clo aj daň aj tak zaplatiť.
Prekvapenie č. 5: Balíček vám otvoria a skontrolujú obsah. Toľko k právu na súkromie.

Nič proti prekvapeniam, mám ich zvyčajne rád. Aj nakupovanie cez internet mám rád – páči sa mi pocit, že toľko vecí môžem. Už trošku menej sa mi páči pocit, že aby som mohol, musím toľko nezmyselných vecí musieť.