Zbytoční personalisti?

Keď regrútka :) vidí, že záujemkyňa prišla na pohovor vo svetri a nie v kostýme, ospravedlní sa, zmizne za dverami, zhodí sako a príde tiež v svetri. Absolventka kulturológie, personalistka, po sérii vygooglených otázok zaklincuje 55 ročného skúseného manažéra otázkou, kde sa vidí za 5 rokov. Personalista odporučí vyhodiť zamestnanca, ktorý nie je dostatočne spoločenský, hoci svoju prácu vykonáva dobre. Desiatky HR zamestnancov, ktorí sa venujú vymýšľaniu primitívnych a detinských scenárov na teambuildingy. Na konci podujatia zhodnotia skupinu ako bezkonfliktnú, pritom v open office to srší nevraživosťou a intrigami. Mám 10 rokov praxe v médiách a PR. V prvom kole na post vo veľkej poisťovni oproti mne sedí slečna do 25, vyniká milo neohrabaným upreným pohľadom forenzného psychiatra a po 5 minútach sa nemá čo pýtať, pretože „viete – ja o vašom poste nič neviem, to sa vás bude pýtať vedúci odboru“. O tri dni mi od slečny príde mail, že nevyhovujem profesionálnym požiadavkám na post. Alebo predtým. Mladá žena s výrazom 50-tničky, podobná tetám, čo strážia expozície v národnom divadle. Tie, čo majú na kolenách krížovku alebo pletenie. Po úplne nepodstatných defaultných otázkach mám chuť byť aktívny. Pýtam sa jej, či farba jej svetra, ktorá je v korporátnych farbách, je náhoda alebo zámer. Neviditeľne sa urazí, nakoniec ma neodporučí ma na post. Musia to zachraňovať vedúci odboru, pretože mám výborné profesionálne predpoklady a referencie a tak ma samozrejme prijímajú. Kto sú títo HR pracovníci? Odkiaľ sa berie predstava, že ich existencia je nepostrádateľná? Ako je možné, že šéfovia si nevyberajú podriadených sami? Možno sú HR manažéri obyčajným filtrom, ako preosiať zamestnancov s osobnostnou výbavou davových tvorov. Potom to tak vo firmách vyzerá. Inú ich funkciu nevidím. Bolo by lepšie, keby HR pracovníci išli učiť na základné školy. Mohli by v tom nájsť radosť a uplatnenie. Práca s deťmi im ide.